O tom, čo ma motivuje a ako mi v tom pomáhajú aplikácie ako nástroj vonkajšej motivácie.

V minulosti (asi pred rokom) som napísal tento a tento blog o hrách a o gamifikácii. Séria mala mať pokračovanie, ale nejak som ho nikdy nedokončil. Ako mnoho iných aktivít, projektov a činností, ktoré som v živote začal a nedokončil. Vždy sa pre niečo zapálim, ale po čase stratím drive. Toľko krát som už začal cvičiť, ale rovnako veľa krát som aj prestal (teda -1, lebo som začal znovu cvičiť pred týždňom a zatiaľ ma to drží). Vždy som po čase stratil motiváciu. Veľa krát som rozmýšľal, prečo to tak je a v podstate som dospel k záveru, že vždy, keď opadne prvotný ošiaľ, objavia sa skutočné prekážky a začnú sa opakovať  problémy, tak strácam chuť pokračovať. Potom sa odrazu objaví niečo nové, iné, možno aj niečo, čo som už kedysi skúsil a začnem sa tomu venovať. Tieto fázy sa mi striedajú celý život. Podľa všetkého som niečo ako “multipotentialist”, ako to pekne vystihuje Emilie Wanpick v jej výbornom TED talku.

Ako Emilie opisuje, vždy ju niečo zaujme, úplne sa do toho ponorí, stane sa v tom celkom dobrá, začne sa postupne nudiť a potom prejde na ďalšiu výzvu. U mňa, mám pocit, že tá hranica, kedy som v tom, čo aktuálne robím “celkom dobrý”, je relatívne nízka. Dobre to vystihuje tento komiks zo série Cyanide and Happiness.

Počas svojho štúdia na vysokej škole, hlavne počas písania diplomovky, som veľa čítal o rozdieloch vnútornej a vonkajšej motivácie. Dá sa o tom napísať veľmi veľa, ale v skrate: vonkajšia motivácia je, keď robíte niečo napríklad pre peniaze, ktoré vám poskytnú uspokojenie potrieb; pri vnútornej motivácii naopak robíte činnosť pre tú činnosť samotnú. Oba typy motivácie majú svoju úlohu. Vnútorná prináša radosť z danej činnosti, poháňa nás dobrovoľne sa zlepšovať a hľadať nové výzvy, posúvať svoje hranice, nájsť svoj flow. Vonkajšia motivácia nám dokáže dodať prvotný drive alebo nás naopak udržať pri aktivite v časoch výpadku vnútornej motivácie. A presne toto je jeden z konceptov, ktorý som až donedávna na gamifikácii nechápal.

Všetky knihy, články, TED talky a štúdie o gamifikácii hovoria, aká je super, lebo sa zameriava na vnútornú motiváciu. Ale ako je to možné? Však základnými stavebnými kameňmi gamifikácie sú body, odznaky a rebríčky. Robím teda niečo nie kvôli samotnej aktivite, ale pre body, ktoré ukážu v rebríčku, aký som dobrý a za ktoré získam rôzne odznaky. Ale ako som na sebe odpozoroval, cieľom gamifikácie a týchto prvkov vonkajšej motivácie je naštartovať tú vnútornú. A u mňa to funguje výborne. Nie preto, že by som nechcel robiť to, čo robím. Ale som lenivý a niekedy potrebujem postrčiť, aby som sa dokopal k niektorým veciam.

Teraz mám viacero aktivít, ktoré sa snažím robiť denne. Konkrétne cvičiť, meditovať aspoň 10 minút, učiť sa jazyk, trocha si precvičiť mozog, profesijný rozvoj, čítať knihu a písať si denník. Možno to znie veľa, ale všetko to zaberie asi hodinu a pol denne – samozrejme to nerobím všetko naraz, ale postupne počas dňa. A ako funguje moja vonkajšia motivácia? Spomenul som ju už v nadpise – day streak. Keďže som tak trochu geek, na viacero z horeuvedených aktivít požívam aplikácie, ktoré počítajú môj day streak – počet dní v rade, čo som danú aktivitu robil. Môj aktuálny stav:

• Cvičenie – 9 day streak – Darebee – workout of the day a niekedy aj daylidare.
• Meditovanie – 2 day streak – Calm – program 21 days of calm.
• Jazyk – 14 day streak – Duolingo – dánština.
• Precvičenie mozgu – 9 day streak – Lumosity.
• Profesijný rozvoj – 14 day streak (nerátam víkendy) – cieľom je každý deň sa naučiť niečo nové v Salesforce.com.
• Písanie denníka – 2 day streak – večer v posteli píšem, čo ma napadne.
• Čítanie knihy – tu už môžem povedať, že ide o zvyk kde už nepotrebujem vonkajšiu motiváciu. Keďže čítam dobré knihy, tak netreba nič iné, aby som sa donútil čítať pri raňajkách a pred spaním. Toto je presne stav, kam by som sa chcel dopracovať aj so zvyškom. Môj progres si priebežne sledujem na Goodreads.

Možno to pôsobí čudne, ale mňa to baví – a to je to, čo sa ráta. Aj keď sa mi nechce otvoriť si to Duolingo a zabiť tých 10 minút, tá myšlienka, že by som prišiel o svoj 14-dňový streak a začal zas od 1 dňa mi nedá. A často ma to už po prvej úlohe začne baviť a málokedy ostanem pri jednej lekcii. Rovnako je to aj s cvičením. Zas sa nejdem každý deň roztrhnúť, ale keď už som tak dobre začal, nechcem to prerušiť, tak aspoň tri série, keď nie päť. A tak ďalej. Podstatou je, že pre mňa vonkajšia motivácia zohráva veľkú úlohu v mojom osobnom, a aj profesijnom živote. Ale bez vnútornej motivácie by som sa na to všetko už dávno vykašlal.

Čo som si ďalšie uvedomil vďaka mojím znalostiam z oblasti gamifikácie je to, prečo je pre mňa takáto vonkajšia motivácia tak dôležitá. Teda, aspoň si myslím, že som na to prišiel, a je to niečo, čo som už spomínal v predchádzajúcich príspevkoch. Je to okamžitá spätná väzba. Keďže patrím medzi tých, čo vyrástli na PC hrách, obľúbil som si, ako mi hra dávala okamžitú spätnú väzbu na každý môj ťah. Nastavil som v Simcity vysoké dane? Bum, ľudia začali zdrhať, nemal kto pracovať a ekonomika šla dolu vodou. Bol som príliš netrpezlivý v Call of Duty a behal som hore dole? Respawn, mŕtvy, respawn, mŕtvy, respawn, mŕtvy… Nie vždy máme v živote takú rýchlu a efektívnu spätnú väzbu a podľa mňa je veľmi kľúčová. Takže keď mi teta z Calm na konci meditácie povie “Congratulations” alebo Duo ma pochváli “Awesome job, you reached new a level in Danish!”, prípadne mi už počas jazdy na bicykli teta z Endomondo povie, že som o dve sekundy rýchlejší ako minule, je to okamžitá spätná väzba, ktorá ma motivuje pokračovať.

Ak máte problémy s motiváciou, ale chceli by ste začať s niečím, ale neviete sa k tomu dokopať, platia všetky tie rady, čo nájdete všade na internete – začnite postupne, len pár minút denne, ak vydržíte 21 dní tak už to pôjde samo, povedzte o tom svojim priateľom, aby ste mali pocit, že už to teda musíte robiť, keď ste im to povedali, značte si postup v kalendári alebo v nejakej aplikácii… Skrátka robte čokoľvek, čo vám vyhovuje, aby ste sa udržali pri tej aktivite. Čo funguje u mňa, nemusí u vás, čo funguje na jednej aktivite, nemusí na druhej. Preto treba skúšať a hrať sa. Lebo život je hra.