Tento blog vznikol pri písaní mojej diplomovej práce, a je v podstate takým výcucom z nej, keďže vás nechcem otravovať balastom, ktorý v mojej diplomovej práci určite je. Avšak aj po odrezaní balastu je to rozsiahla téma, a preto ju rozdelím na viac častí, koľko, to ešte neviem.

Disclaimer: Veľa myšlienok som prebral z rôznych zdrojov, ako sú knihy, články, štúdie a pod. a doplnil som ich o svoje myšlienky. Ďalej všetky gramatické chyby v tomto príspevku sú zámerné a ich cieľom je otestovanie vašej pozornosti.

Nastavenie scény

Jedného pekného sobotného večera ležím/sedím vo vani a čítam si nejaké materiály k svojej diplomovej práci. Áno, bežne si čítam vo vani a na mobile. Odrazu som sa strhol, že už som tam hodinu, prečítal som asi dve strany (čo je asi tak pol skutočnej strany) a zvyšok času som rozmýšľal nad tým, čo som čítal. A v tej chvíli som sa rozhodol, že musím o tom napísať a musí si to niekto prečítať. Zatiaľ to nemusí dávať zmysel, ale ak chvíľku vydržíte, verím, že pochopíte. Ak nie, tak mi bolo potešením.

V ďalších častiach sa pokúsim rozobrať túto nastavenú scénu kúsok po kúsku. Predpokladám, že môj pobyt vo vani nemusím fyzicky popisovať bližšie, takže ideme rovno k prvej časti.

“…k svojej diplomovej práci.”

Najprv vysvetlím, o čom by mala byť moja diplomová práca. Jej názov je: Gamifikácia: využitie herných princípov pri motivácií zamestnancov. Názov vám asi nič nehovorí, takže ho môžeme ignorovať. V tejto práci sa pokúšam popísať to, prečo nás hry bavia a prečo nás často nebavia aj iné veci v bežnom živote rovnako ako hry a čo sa s tým dá robiť (a už robí).

O gamifikácii, ktorá mala byť podstatou mojej práce som vedel len málo (viz. jeden kurz Gamification na Coursera.org – stránku odporúčam každému, kto sa chce učiť, je tam veľa kurzov a ešte viac ľudí na fórach s úžasným spektrom názorov a vedomostí”). Medzičasom som na Vianoce dostal knihu Play at Work ktorá sa tiež týka tejto témy. Takže čo tá gamifikácia vlastne je? No o tom bude asi tak druhá polovica tohto blogu, ak nie druhá časť. Ale v jednoduchosti sa dá popísať ako: nájdi a pochop to, čo ľudí baví na hrách a skús to použiť pri inej každodennej aktivite. Asi to znie vágne, nudne a čudne. Skúsme sa teda pozrieť na nejaký príklad.

Dobrý príklad je Fitocracy. Fitocracy je záujmový portál určený na zaznamenávanie svojej rôznej fyzickej aktivity. Prihlásite sa pod svoj účet a k danému dňu si vyplníte svoj workout (napríklad 30min beh, 5km; 20 klikov po 5 sérií atď.). Pre ľudí, čo sú aktívny a radi si sledujú svoju aktivity, výborná vec. Avšak čo urobilo Fitocracy inak ako podobné stránky je to, že to gamifikovala. Za každé cvičenie získavate body, a to podľa množstva cvikov, počtu, sérií, porovnanie s predchádzajúcim cvičením atď. Tieto body sa premietajú do vášho progres baru a postupne sa levelujete (teda získavate vyšší a vyšší level). Vaše skóre môžete porovnávať s vašimi priateľmi (samozrejme, nemôže chýbať sociálna zložka) alebo vo verejných rebríčkoch. A aby toho nebolo málo, za splnenie rôznych kombinácií podmienok (napr. urob dokopy 1000 klikov) dostávate odznaky.

Verím, že už viete približne, čo tá gamifikácia je. Príkladov je mnoho, od ďalších portálov pre sledovanie svojich financií,vzdelávania a pod. až po piano na schodoch a smetiak v parku, kam keď hodíte plechovku tak zahrá zvuk ako keby plechovka padala 300m hlboko. Je to niekedy neuveriteľné, ale všetky tieto veci fungujú a priťahujú nás. Prečo by nemali, ide predsa o hry a hry nás bavia od nepamäti.

Pod pojmom hry nemyslím len počítačové a konzolové hry – spadajú tam športy, stolové hry, detská hra na skrývačku (ani neviem či je to spisovné slove ale asi lepšie ako napísať “na skovku”). Jednoducho všetky hry. Samozrejme, ako sa patrí v dobrej diplomke, treba začať od základu – čo je to hra?

Level 1: Zahrajte si so mnou hru a skúste napísať, čo podľa vás je hra, skúste ju nejak definovať. Samozrejme ide o hru, takže ak si napíšete na papier, čo podľa vás je hra, získavate 100 bodov.
………..
Gratulujem, ak ste splnili úlohu získali ste 100 bodov.

K vašej definícii sa vrátime za chvíľku.

“…a čítam si nejaké materiály…”

V tej chvíli vo vani som čítal konkrétne knihu Reality is Broken od Jane McGonigal (výborný TEDTalk, vrelo odporúčam aj tým čo nehrávajú hry (a celkovo namiesto pozerania seriálov odporúčam si pri večeri radšej pozrieť nejaký TEDTalk – zvyčajne rovnako až oveľa viac fascinujúce, aj keď tam nie sú zombíci, prezident s fantastickými iniciálami F.U. alebo sex, krv a draci). V tejto knihe McGonigal pojednáva o tom, aký potenciál hry ukrývajú a ponúka vysvetlenia, ako navrhnúť produktívnejšie hry. Okrem tejto knihy čítam paralelne ďalšie 3 na podobnú tému, a to: For the Win: How Game Thinking Can Revolutionize Your Business, Play at Work: How Games Inspire Breakthrough Thinking a Gamification by Design.

Teraz skúsim vám popísať, čo som sa z nich zatiaľ dozvedel o hrách a ľuďoch

Čo je to hra

Dúfam, že ste skúsili napísať svoju definíciu, čo je hra. Ale predpokladám opak, keďže veľa ľudí si vyberie zvyčajne tú ľahšiu cestu, čo v tomto prípade znamená, že načo by som rozmýšľal/a čo je hra, keď mi to za chvíľu aj tak napíše. Tak nech sa páči.

V každej z tých kníh je nejaká definícia hry, avšak všetky sa aspoň v niektorých bodoch prekrývajú. Ja použijem tú, čo sa mi zdá najviac výstižná a presná a napísal ju Jesse Schell v knihe The Art of Game Design: A Book of Lenses. Podľa Schella má hra: byť dobrovoľná, mať cieľ, vytvárať konflikt/prekážky, mať jasné pravidlá, hráč v nej môže vyhrať alebo prehrať, byť interaktívna, náročná, vytvárať svoju vlastnú hodnotu, má zabávať a byť uzavretý. Je toho dosť, trochu rozpíšem.

1. Hra je dobrovoľná – všetci hráči by mali vedome a dobrovoľne akceptovať cieľ, pravidlá a spätnú väzbu v hre. Vedomé poznanie cieľa a pravidiel vytvára spoločný „jazyk“ pre všetkých hráčov. Sloboda vstúpiť alebo vystúpiť z hry dobrovoľne zabezpečuje, že hra sa nestáva stresujúcou a náročnou prácou ale skôr bezpečnou a príjemnou aktivitou.
2. Hra má ciele – špecifický výstup, ktorý sa snaží hráč dosiahnuť. Zameriava ich pozornosť a neustále usmerňuje ich participáciu počas celej hry. Cieľ poskytuje hráčom pocit zmysluplnosti.
3. Hra má/vytvára konflikt – hráči konfrontujú výzvy v hre a snažia sa prekonať iných hráčov.
4. Hra má jasné pravidlá – nastavené hranice na to, ako môžu hráči dosiahnuť cieľ. Odstránením alebo obmedzením jasnej cesty k cieľu pravidlá tlačia hráča, aby skúmal predtým neznáme možnosti. Takto pravidlá podporujú kreativitu a strategické myslenie.
5. V hre môže hráč vyhrať alebo prehrať.
6. Hra je interaktívna – hráči interagujú s hrou a dostávajú okamžitú spätnú väzbu. Spätná väzba poskytuje hráčom informácie o tom, ako blízko sú k dosiahnutiu cieľa. Môže byť v podobe bodov, levelov, skóre alebo ukazovateľov progresu (progress bar). Okamžitá spätná väzba slúži ako prísľub hráčom, že cieľ hry je dosiahnuteľný a vytvára motiváciu pre pokračovanie v hraní hry.
7. Hra je náročná – hra je dostatočne náročná, aby mal hráč záujem ju hrať.
8. Hra môže vytvoriť svoju vlastnú vnútornú hodnotu – body v hre majú význam v rámci hry pri hodnotení činnosti hráčov.
9. Hra zabáva hráčov – hra by mala byť zábavná pre hráčov.
10. Hra je uzavretý, formálny systém – hra vytvára svoj vlastný „vesmír“, ktorý je definovaný pravidlami.

Teraz si skúste predstaviť nejakú hru čo poznáte a aplikovať všetkých 10 princípov, či ich tá hra naozaj spĺňa. Ak nájdete hru, ktorá niečo nespĺňa, napíšte mi ju do komentárov, rád prediskutujem.

Prečo nás hry bavia?

Dobre, formálne sme si popísali, čo je hra. Ale tá definícia len málo hovorí o tom, prečo nás hry bavia. A to neuveriteľne a už dosť dlho, keďže osobne predpokladám, že hry v nejakej podobe sú tu už pár tisíc rokov (presný dátum neviem ale za všetko hovorí hodnoverný dokumentárny historický film RRRrrr, kde už za čias šablozubých sliepok hrali srnobal). Prečo sa radi hráme? (Znova, nehovorím len o počítačových hrách). Prečo nás baví robiť niečo, čo často nie je ľahké a vyžaduje si to naše sústredenie a prácu? Prečo denne milióny ľudí zabíjajú čas, hraním hier, keď v podstate nejde o produktívnu činnosť (k tomuto sa vrátim, lebo s tým nesúhlasím, ale to si vysvetlíme ďalej)? Prečo nás robia hry šťastnejšími ako napríklad pozeranie televízie?

Veľmi jednoduchá odpoveď – lebo nás hry bavia a sú robené aby nás bavili. Ak je ale pre vás takáto odpoveď plytká a chcete vedieť, ako to asi naozaj je s tými hrami, čítajte ďalej. Takže navrhujem ďalšiu hru, ktorá je pre mňa omnoho zaujímavejšia ako tá prvá.

Level 2: Podobne ako v predchádzajúcej, skúste napísať aspoň 3 veci, ktoré vás na hocijakej hre, čo ste kedy hrali, bavilo. Či už išlo o futbal, karty, šach, Neverhood, Call of Duty, Aktivity, hádaj na čo myslím… Ak napíšete tie veci na papier, dostanete ďalších 100 bodov.

…

Gratulujem, ak ste splnili aj túto úlohu, získali ste ďalších 100 bodov a zároveň ďalších 300 za to, že ste sa dostali až sem.

Teraz konečne začne tá zaujímavá časť

Keď sa pozrieme na dnešný herný priemysel (áno, ide predovšetkým o videohry a stolové hry) tak je nám jasné, že ich cieľom je, aby nás hry bavili a aby sme sa k nim vracali. A určite je nám jasné, že často študujú a vedia, ako presne hru urobiť, aby tomu tak bolo. Pri tak veľkom biznise (hovoríme o vyše 100 miliardách ročne iba pri videohrách) sa určite vkladajú nemalé prostriedky na výskum toho, čo nás baví. Avšak jedna z najrelevantnejších teórií, ku ktorým som sa dopracoval a ktorá z veľkej časti vysvetľuje aj to, prečo nás hry bavia, je staršia ako PacMan). Popísal ju profesor Mihaly Csikszentmihalyi (super meno) už v roku 1975 v knihe  Beyond Boredom and Anxiety: Experiencing Flow in Work and Play. Keďže v tej dobe neboli videohry, tento ujo študoval to, čo ľudí baví na tancovaní, horolezectve, šachu, tvorbe rockovej hudby a pod.. Pri ľuďoch, ktorí mali radi tieto aktivity a vracali sa k nim, si Csikszentmihalyi všimol zaujímavú vec: ľudia sa do týchto aktivít tak ponoria a zažerú, že strácajú pojem o čase, nepociťujú hlad atď. – jednoducho vonkajší svet prestal pre nich existovať. Určite takýto stav poznáte. Profesor ho nazval flow. Čo aj celkom sedí – všetko plynie. Ale ako taký flow vzniká, aké sú jeho predpoklady? Csikszentmihalyi si uvedomil, že všetky takéto aktivity, ktoré nám dožičia tento fantastický stav (áno, flow je úžasný stav a hneď si povieme prečo) majú viacero spoločných znakov. Ide o aktivity, ktoré sú pre nás náročné, vyžadujú od nás maximálne sústredenie a často aj zlepšovanie sa. Ďalej sú to vlastne vždy umelo vytvorené prekážky, ktoré sa za určitých pravidiel rozhodneme dobrovoľne prekonávať a máme často jasný cieľ. Celkom podobné s našou definíciou hry, však? Zamyslite sa a skúste si spomenúť, kedy naposledy ste mali flow a či to bolo podobné tomu, čo nám odkázal pán Csikszentmihalyi.

Flow máme najčastejšie pri “ťažkej práci”. V úvodzovkách nie preto, že by to bola v skutočnosti ľahká práca, ale preto, lebo je to ťažká práca ktorá nás baví a často to za prácu ani nepovažujeme. V tejto chvíli som si uvedomil, že to ako sa hovorí, šťastných by nás mala robiť cesta a nie cieľ, má odrazu trochu iný rozmer.

Pre mňa bolo toto uvedomenie úžasné. Veľa vecí do seba zapadalo. Prečo sa nedokážem sústrediť na učenie viac ako 5 minút, ale keď som v robote robil “blbú” excelovskú tabuľku, kde bolo treba náročnú logiku, vzorce a makrá, dokázal som pri tom stráviť celé dni a ani neprestalo ma to baviť. Pri tom som na začiatku nevedel, čo sú makrá, vzorce som používal len základné. Aj keď to znie smiešne, išlo o činnosť na absolútnej hranici mojich vtedajších znalostí a schopností. Ako som postupne problém riešil, učil som sa rýchlym tempom nové veci a neustále sa zlepšoval a zároveň videl výsledky. A tých príkladov som si začal uvedomovať viac a viac, aj na ľuďoch okolo mňa.

“A v tej chvíli som sa rozhodol, že musím o tom napísať…”

Iný príklad z môjho života je tento blog, v podstate prvý s podobným účelom. Keď som si vo vani čítal zrovna o flowe a ďalšej teórii pozitívnej psychológie, Fiero (popíšem ďalej), po tej hodine som si uvedomil, že som mal flow. V rámci toho flowu som si začal všetky tieto informácie spájať s tým, čo som zažil, ako som sa správal, kedy som mal v minulosti tento stav a čo tieto stavy mali spoločné. Jednou s činností, kedy mávam flow, je keď niečo, čomu aspoň trochu rozumiem, niekomu vysvetľujem. A v tej chvíli som si povedal, že to musím niekomu vysvetliť, čo som sa práve dozvedel, a diskutovať to s ním. Najprv som skúsil svoju priateľku, ale keďže to asi robievam často (podvedome ako ľudia vyhľadávame flow aj bez toho, aby sme si uvedomovali priamo, ako nám tento stav robí dobre) a nechcel som ju viac trápiť, napadlo ma o tom napísať.

Počas písania tohoto blogu znova zažívam ten stav. Robím niečo, čo je na hranici mojich schopností, keďže sa snažím všetky novozískané vedomosti nejako logicky usporiadať a napísať ich, aby boli ľahko vstrebateľné a pútavé. Mám cieľ, a to jednak dopriať si flow a vysvetliť niečo tým, ktorých to možno zaujíma na túto tému. Dal som si jasné pravidlá, že toto sprostredkujem prostredníctvom blogu a mal by byť gramaticky správne :-). Nastavil som si umelé prekážky, a to vôbec písanie tohoto blogu, čo je jednak časovo ale aj vedomostne náročné. Počas písania tohoto príspevku som sa naučil veľa ďalších vecí a hlavne všetko toto robím dobrovoľne.

Verím, že už trochu rozumiete môjmu čudnému úvodu. Je toho ešte veľa čo vám chcem napísať, ale keďže už je príspevok aj tak dosť dlhý, navrhujem pokračovanie o týždeň.

Zatiaľ ste nazbierali spolu 500 bodov a ak čítate tieto riadky tak vám s hrdosťou oznamujem, že získavate odznak čitateľa s výdržou.

Ďakujem za prečítanie a na záver vás prosím o vaše názory, či už na tému alebo na moje písanie, lebo len vďaka spätnej väzbe sa môžem zlepšovať.