A je tu sľúbené pokračovanie. V prvej časti som písal v krátkosti o mojom kúpaní, o tom, čo je to gamifikácia, definoval čo sú hry, prečo nás hry bavia a čo je to flow. Dnes budem pokračovať ešte chvíľu o tom, čo máš na hrách, ale vlastne aj iných aktivitách, ktoré radi robíme, tak priťahuje.

Sladké víťazstvá

Takže už vieme, čo je flow. Je to ten pocit, keď robíme niečo, čo nie je úplne jednoduché a musíme sa sústrediť tak intenzívne, že strácame pojem o čase. Ale baví nás to. Verím, že ste ho našli vo svojich spomienkach, alebo ho medzičasom reálne zažili – či už v menšej alebo väčšej miere. Ak sa vám ho podarilo identifikovať, napíšte mi do komentárov pri akej aktivite, som zvedavý.

Keď som si prvý krát uvedomil, že som mal flow (keď už som vedel, čo to je), bol to super pocit. Ako také malé víťazstvo, že som aplikoval teóriu do praxe. Určite aj tento pocit poznáte – keď sa vám niečo podarí, keď napríklad vyhráte v nejakom športe alebo hre, keď v práci úspešne ukončíte projekt, keď sa vám podarí upiecť koláč, keď bežíte zo všetkých síl na autobus a stihnete ho, keď sa vám podarí urobiť skúšku, na ktorú ste sa naozaj tvrdí pripravovali. Všetko sú to víťazstvá, malé či veľké. A tento pocit máme, rovnako ako flow, veľmi radi. A taktiež ho podvedome, ale aj vedome vyhľadávame. O tomto pocite píše aj Jesse Schell, aj Jane McGonigal a nazývajú ho talianskym slovom fiero (vraj sa to tak používa v ich branži).Fiero (v slovenčine “byť hrdý, pyšný”) sa, podobne ako flow, neprekladá. Popisujú ho ako “pocit, ktorý máme, keď zvíťazíme nad nepriazňou osudu” (what we feel after we triumph over adversity). Flow, a aj fiero, v nás produkujú veľké množstvo endorfínov, hormónov šťastia. McGonigal hovorí o úplnom vrchole fiera pri takzvaných “epic wins”, teda epických víťazstvách – hráčom to nemusím vysvetľovať. Pre ostatných – keď športovec vyhrá majstrovstvá sveta, v práci úspešne ukončíte obrovský projekt, doma sa vám podarilo po niekoľkých mesiacoch dokončiť krajinku s vláčikom.

Možno sa vám zdá, že fiero je vám z pohľadu vašich skúseností jasnejšie ako flow, ľahšie uchopiteľné a hlavne ľahšie dosiahnuteľné. Je to oprávnený pocit, lebo jednu vec si treba uvedomiť. Fiero je omnoho bežnejšie v nejakej miere akoflow. Flow je neuveriteľne individuálny, a každý ho zažíva pri niečom inom. Čiže nie každá aktivita, ktorá spĺňa to čo sme si minule povedali o flowe, aj flow je. Naopak fiero môžeme zažiť aj pri aktivitách, ktoré pre nás tak veľa neznamenajú, možno ich ani nemáme radi. Keď nemáte radi jeden predmet v škole, a nič sa na neho neučíte ale zázrakom spravíte písomku na “jednotku”, verím, že tam fiero je.

Čo je veľa… môže byť

Tieto dva stavy, lepšie povedané pocity sú super, a to bez rozdielu pre každého (ja viem, silné vyjadrenie). Niekedy sa staneme od prísunu takého šťastia v podobe flowu a fiera závislý do takej miery, že ho začneme vyhľadávať stále viac a venujeme im všetok voľný čas. Určite ste o takých prípadoch počuli, prípadne aj zažili. V prípade, že ste hráč videohier, nazýva sa to chorobná závislosť. Ak ste náhodou športovec, hovorí sa tomu vrcholový a vášnivý, je to úžasná oddanosť a vytrvalosť. Ak ste ten prípade človeka, ktorému tieto pocity prináša práve práca, ste workoholic, karierista. Ak ich však trávite maľovaním, tvorbou hudby, alebo lepením zápaliek, ste umelec. Veľmi zaujímavé pohľady máme na “rovnakú vec”. Je veľmi tenká hranica medzi vášňou a závislosťou, avšak v nie vždy si to uvedomujeme pri rôznych kontextoch.

Rovnako pri veľkom množstve oboch pocitoch hrozí vyhorenie, alebo skôr prehorenie “šťastím”. Prichádza depresia, apatia, zvyšuje sa hladina pesimizmu a stresu. Takže aj tu platí, všetkého veľa chodí. A preto ani herný priemysel nechce, aby hráči hrali hry 24 hodín denne.

“Poďme nakupovať, bude zábava.”

Samozrejme, sú aj iné aktivity, napríklad nakupovanie, pozeranie televízie a podobne, ktoré robíme, aby sme sa zabavili, a ktoré nemajú často veľa spoločné s tvrdou prácou, zlepšovaním sa, pravidlami, umelými prekážkami, vnútornou hodnotou, výhrou alebo prehrou. A už vôbec nám neposkytujú také šťastie, taký pocit naplnenia ako napríklad vyhrať v ťažkej šachovej partii, alebo upiecť už spomínaný koláč. Tu sa dostávame k veľmi podstatnému zisteniu – často máme skreslenú predstavu o tom, čo je zábava. Už pán Csikszentmihalyi písal o tom, že aktivity, o ktorých si myslíme, že nás bavia, nás v konečnom dôsledku deprimujú. Z toho nám vyplýva ponaučenie do života – ak chcete mať šťastnejší život, hrajte hry a nepozerajte telku 🙂

Ešte trošičku k motivácii

Ešte jednu zaujímavá vec, ktorú máme radi, či už pri učení hrania na klavíri, zabíjaní monštier vo World of Warcraft, alebo aj na Facebooku našom každodennom. Pri každej z týchto aktivít nás motivuje jeden jednoduchý mechanizmus – okamžitá spätná väzba. Keď niečo robím a v každej chvíli vieme ako na tom sme alebo ako sa nám darí, nie sme demotivovaný neistotou. Každá naša akcia je hneď ohodnotená, či už falošným tónom, získaním XPov za ďalší kill alebo Like-om. Každá takáto odpoveď na našu aktivitu, aj keď je negatívna ak sa nám nedarí, vyprodukuje malé množstvo dopamínu v našom mozgu. A ten máme veľmi radi. Až tak, že chcem pokračovať. A šup, ďalší kill, ďalší Like, ďalší zvládnutý tón a ďalšia dávka dopamínu. A takto vzniká taký malý kolobeh našej nekonečnej motivácie a budovanie takej malej, chutnej závislosti. Spätná väzba je veľmi dôležitá a je z pravidla súčasťou každého dobrého flowu. Ako povedala moja manželka pri jednej z našich dlhých diskusií: “ľudí nebavia hry aké to, ale baví ich to, že vidia, že sa niekam dostali”. Veľká pravda, aj keď hry nás často bavia aj ako také. Ale to že vidíme, že postupujeme, alebo, že nám chýbalo len málo k postupu, či nebodaj k výhre, to je tak lákavá informácia, že to predsa len skúsime ešte “posledný” raz…

O hrách a ľuďoch?

Prečo vôbec riešime v nadpise blogu hry, keď toto všetko nám ponúkajú aj iné aktivity? Už sa k tomu blížime….
Skúsme na chvíľu sústrediť na prepojenie našich nových vedomostí s hrami. Ja pri postupnom nasávaní rôznych zdrojov zisťujem, že hry sú pre mňa stále zaujímavejšie a zaujímavejšie – a to som si myslel, že keď už môžem byť starosta, keďže viem riadiť celé mesto (desiatky miest v SimCity 4), alebo profesionálny vojak či už v druhej svetovej vojne, v súčasnosti, či v blízkej budúcnosti (krásnych niekoľko tisíc hodín Call of Duty – od II po MW3), alebo historik, špecializovaný na vládu a pád (mojou rukou) rodiny Borgiovcov (Assasin’s Creed), že už nič zaujímavejšie na svete nie je. Zaujímavejšie sú pre mňa tým, že si začínam pri ich hraní uvedomovať, čo sa v mojej hlave deje – a hra naberá celkom nový rozmer. Sledujem jej mechanizmy, ako dokonale sú vyladené a ako navzájom spolupracujú len pre môj dobrý pocit. Zároveň už viem, že nikdy nebudem ani na chvíľu ľutovať, že som strávil toľko času hrami. Však som to robil len pre svoj osobný rozvoj, a očividne sa mi to vyplatilo :-)Tento blog je o hrách pre toto: medzi hrami (hlavne videohrami) a inými aktivitami, pri ktorých môžeme zažiť flow či fiero, je jeden veľký rozdiel. Väčšina hier je navrhnutých práve tak, aby v nás všetky tieto pozitívne emócie vyvolávali. Možno to znie strašne, že niekto má v náplni práce dennodenne vymýšľať niečo, čo často útočí na našu najvnútornejšiu motiváciu, a často len pre zisk. A niekedy im to ide prekliato efektívne. To všetko, čo nás motivuje robiť iné aktivity v živote je v hrách, ale v násobnej kvantite a kvalite. Pri hrách môžeme zažiť rovnako skvelý, naplňujúci pocit ako pri spomínanom stavaní krajinky s vláčikom. A určite hry nepredstavujú nejakú nekvalitnú náhradu za “skutočný zážitok”. Hry sú geniálnym nástrojom odpojenia od reality, to je pravda. Ale rovnako je na tom aj to hranie na klavíri. Čiže ak vaši blízky, deti alebo kamaráti trénujú na klavíri príliš veľa, odporučte im nejakú dobrú videohru, len tak, pre zmenu, aby zistili, že existuje aj iný svet ako hranie na klavír. A práve preto je gamifikácia tak zaujímavý trend s obrovským potenciálom. Ale na to sa pozrieme až v ďalšej časti.

Ak máte náhodou nejaké názory alebo otázky, neváhajte napísať do komentárov.

Článok je pokračovaním prvej časti seriálu O hrách a ľuďoch.